Bola len malé bezbranné dievčatko ktoré o krutom svete naokolo nemalo ani poňatia. Každý večer zaspávalo s pocitom , že je v bezpečí . Ale i ono okúsilo chlad dovtedy na míle vzdialené od jej hravých očí . Prišlo to náhle a ona netušila čo sa deje . Cítila ,že trpí hoci predtým o tom slove počula len z televízora . Jej tiché prosbičky pod lampou nepomáhali a iskričky z jej tmavých očí pomaly mizli . Prečo keď sa dievčatko pred tým smialo teraz sa schovávalo pod jej vankúšik s drobnými ovečkami celými mokrými od jej sĺz ? Ružový svet sa pomaličky začal rozpadať . Všetko začalo byť iné a tvrdšie . Zistila že ak niečo chce musí pre to niečo urobiť . Z dievčatka bolo zrazu dievča tváriace sa, že sa jej ich svet páči . No dennodenne sa vracala do svojej izbičky a znova a znova polievala trávu pod ovečkami na svojom vankúši . Mohlo mať kopu skvelých kamarátov no neraz sa pri nich zamyslela ,že by radšej chcela byť doma , ležať a premýšľať prečo nieje ako ostatní . Neraz preplakala aj celé noci a začínala tušiť ,že takto to s ňou ďalej nepôjde. Och ako veľmi by sa chcela vrátiť v čase . Hrávať sa na posteli s bábikami a vymýšľať im pre ňu vtedy zábavné mená . Chcela aby sa opäť všetci smiali len preto aby sa aj na jej tváričke objavil úsmev . Teraz je všetko iné . Nik ju nevezme za ruku a netíši keď jej po líci stekajú slzy . Cíti že je sama . Taká aká je .Pre okolie drobné usmiate dievča skrývalo svoju pravú skľúčenú tvár .Nikomu nedovolila nazrieť hlbšie pod pokožku .Oči jej každým dňom bledli a bledli až sa takmer zmenili na inú farbu. Už nechcela viac žiť v svete kde sa mohla hodiny a hodiny zabávať na tanečnom parkete ale keď sa prebudila dúfala že je to len sen , že keď sa pozrie do zrkadla uvidí opäť to malé dievčatko s čiernymi vláskami .Vedela však že už nikdy to nebude také ako predtým a že musí začať žiť pre prítomnosť . Až raz ... vonku bola mrazivá zima a ona si potichu čítala zo starých zaprášených kníh patriacich jej matke . Každučkú vetu prešla rýchlo až pri jednej sa zastavila a prečitala si ju znova a znova najprv potichu a potom nahlas aby si bola istá že je skutočná ." Prišiel na to že jeho jediné oslobodenie z krutého sveta je SMRŤ ." Predstavila si aké by to bolo neplakať každý večer . Netrpieť . Nepretvarovať sa . Nesmiať sa . Bola rozhodnutá. Vzala z kúpeľne všetok make-up a sadla si pred zrkadlo . Vybrala najprv púder a prešla s ním pomaly celú tvár . Čierna ceruzka jej olemovala po toľkej dobe konečne žiariace oči . Vzala červený rúž a pokojne s ním pretrela celú vrchnú peru a potom dolnú .Bola nádherná a cítila to . Prvý krát si bola maximálne istá že neexistuje nikto krajší a sebaistejší ako ona . Vzala otcovu žiletku a zhasla všetky lampy .Na okno cez ktoré prechádzalo jediné svetlo do miestnosti ťukali kvapky a vonku začala zúriť búrka . Prišiel čas . Jemne si ľahla na čiernu posteľ s čiernymi zamatovými obliečkami . Chvíľu hľadela do prázdna a potom si s žiletkou ľahučko ani páperie prešla po zápästí . Potom ešte raz . Lačno sa pozerala na krv valiacu sa z jej ruky . Potom ruky rozprestrela a prvý a posledný krát sa sladko a úprimne usmiala .